Hrůzov (sídlo Boltonů)

Goto down

Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro Admin za Sun Aug 05, 2018 8:30 pm

avatar
Admin
Admin

Poèet pøíspìvkù : 153
Join date : 07. 07. 18

Zobrazit informace o autorovi http://gameofthrones-rpg.forumotion.eu

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro lady Ramona Bolton za Tue Aug 21, 2018 7:24 pm

Otvorili sa dvere a vošla dovnútra. Objal ju príjemne chladný, čerstvý vzduch, v ktorom sa rafinovane schovalo teplo. Všimla si prítomnosť služobnej, ktorú sem poslala. “Je tak pomalá alebo hlúpa, že nevie ako dlho sa tu smie zdržovať?” Zavrčal nahnevaný hlas v duchu, následne hneď skrotol, keď ako odpoved dostal chladné mlčanie. Svojimi šedými,  večne kruto vyzerajúcimi očami prešla po svojej pracovni, akoby chcela zistiť, či tá slúžka náhodou nevzala niečo, čo jej nepatrí. Nebolo by to prvý krát, čo si niektorá z nich trúfalo odcudzila niečo z jej vecí. Ale snáď sú už dostatočne poučené z minulých prípadov. Ona totiž krádež trestá podľa závažnosti. Buď niekomu stiahne kožu z niektorých prstov, alebo im odsekne zopár článkov, nebodaj celú ruku. Ale na celú ruku sa zatiaľ nik neodvážil kradnúť, čo ju v skutočnosti teší, lebo jednoruký poddaný je k ničomu a ona by toho nešťastníka musela dať rovno popraviť, keďže nemieni kŕmiť a platiť darmožráčov. Avšak táto slúžka odviedla slušnú prácu. Očividne bola dobre zaučená, alebo len veľmi dobre poučená o tom, čo smie a čo nesmie robiť v súkromných priestoroch lady Bolton.
Prešla popri nej, akoby bola skutočným Duchom Hrôzova. Neviditeľná, neexistujúca. Ramona sa často navonok správala podobne k ostatným poddaným okolo seba. Ale pod tým rúškom ich sledovala. Každý predsa musí poznať svojich poddaných. Vedieť kto sú, odkiaľ pochádzajú. Čo robia a aké majú ambície, ak vôbec nejaké majú. Veď sú neoddeliteľnou súčasťou jej života a často pes trhá svojho pána na kusy. Och áno, ona si je vedomá rizika, ktoré týto prostý ľudia znamenajú. Preto sa k nim síce nespráva obzvlášť úctivo, veď pes musí poznať svoje miesto, ale ani ich nadmerne nezastrašuje, nemrzačí a nezabíja. Stará sa o in tvrdo, ale spravodlivo. Larissa mohla pocítiť, ako bola pracovna zrazu naplnená zvlášťnou vôňou. Nebol to nepríjemný pach. Bola to sladká, zmyselná vôňa. Presne taká, ktorá človeku vlezie nenápadne, nenútene do hlavy, dotkne sa všetkých zmyslov a ovládne ich. Parfém z Dorne. Vôňa mocných, nepoddajných žien a predsa tak jemný, že nie je nobťažujúci. Ramona si sadla do svojho kresla za mohutným stolom. Nemala na ňom žiaden neporiadok, žiadne zbytočné veci. Vlastne na ňom nemala takmer nič, len zopár neotvorených listov. Jeden od mladého princa Cedrika, druhý bol zrejme obchodný od Garlana Tyrella. A zvyšok? Isto obchodné záležitosti podľa pečate, ktoré pochádzali z Essos. Ani nevie, ktorý si má otvoriť skôr a či to má zmysel. Znova uprela svoj prenikavý pohľad na Larissu. Skúmala ju, prebodávala skrz na skrz, akoby sa snažila vniknúť do jej duše a zistiť, čo je vlastne zač. Jemne si oprela hlavu o ruku a tak ju sledovala. Ako šelma svoju korisť na love.
- Hovoria ti Vodnica, však? - položila napokon nenúteným, pokojným hlasom otázku, akoby ju odpoveď ani nezaujímala a pýtala sa iba preto, aby reč nestála. Ramona však nebola známa tým, že a spustí len tak do reči s hoc ktorým poddaným. Vždy na to má veľmi dobrý dôvod. A ten dôvod si našla aj teraz. O Larissi sa dopočula aj ona. O tom, ako raz spadla do jazera, utopila a zomrela. Napriek tomu chodí medzi živými. Dýcha rovnaký vzduch, tlčie jej teplé srdce v hrudi. Ramona to nechápala. Milovala pocit blízkej smrti. Milovala ju vidieť v očiach svojich obetí. Tú nekonečnú beznádej, hlbokú ako bezodná priepasť. A ten pocit bezmocnosti, keď nedokážu odvrátiť svoj koniec. A iný zas mal opačný pohľad. Vyrovnaný, pokojný a poddajný. Oddávali sa koncu svojho života s tým vedomím, že žili dobre a obstoja pred svojimi predkami, že sa k nim môžu s hrdosťou pridať.
- Povedz mi, ako si sa dostala k tomu menu? - prišla napokon ja druhá otázka. Vzala si do ruky menší džbán a naliala do svojho pohára na vysokej stopke víno. Milovala dobré víno. Hlane víno z Dorne a Letných ostrovov. Z Dorne bolo vždy mierne trpké, ako tamojší život, ale Letné ostrovy mali to najsladšie víno, aké kedy pila. Sama netuší, čo do nej vošlo, ale naplnila aj druhý pohár. Možno chcela byť iba dobrá… hostiteľka? Och nie. To teda nie… Víno skrátka rozväzuje jazyk ľuďom, ktorý nie sú zvyknutý na jeho silu. Druhý pohár na svojom stole posunula k nej, aby tak naznačila, aby si sadla oproti nej na stoličku, vzala víno a rozprávala. Ramona nemá náladu na rozprávky pre deti, ale rada si vypočuje príbeh mladej ženy, ktorá raz umrela a znova prišla na svet. Možno jej odhalý tajomstvo, ktoré ju posunie bližšie k večnému životu.
avatar
lady Ramona Bolton

Poèet pøíspìvkù : 4
Join date : 19. 08. 18

Zobrazit informace o autorovi

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro Larissa Waters za Fri Aug 24, 2018 1:20 pm

Trhne sebou, když na ní Ramona promluví za jejími zády. Evidentně tady není jediná, která se umí pohybovat neslyšená a neviděná. V duchu zaupí. Ale nedá na sobě nic znát. Jako nikdy. Otočí se čelem k ní a pokrčí rameny. “Říkají mi různě.”odtuší se svým obvyklým nezájmem a sleduje její počínání s vínem. Po těle  se jí rozšíří nepříjemný pocit. Ví, že projeveného zájmu z její strany by se neměla bát o nic méně než se bojí zájmu jejího bratra. Ale nakonec se tedy usadí a vezme si sklenku vína. Nejdřív se napije. Dává si na čas  s odpovědí, kterou po ní žádá.
“Myslím, že moc dobře víte, moje paní” ucedí oslovení mezi zuby “Proč mi tak říkají,  na co si tady hrajeme?” povzdychne si a zavrtí hlavou. Nebyla první ani poslední, kdo se o její příhodu z děství zajímal. Ale vypadalo to, že ani jí nemá v plánu se svěřit s detaily jejího malého dobrodružství z onoho světa.
“Nepamatuju si nic. Byla jsem malé dítě. Je to už hrozně dávno” zašeptá. “Je mi líto, že jsem vás zklamala a nemohla jsem uhasit vaši zvědavost.. v tomhle vám neposloužím” broukne. Pamatovala si toho dost.  Víc než bych chtěla. Vzpomínala si na chlad vody v momentě, kdy do ní spadla. Na to jaký to byl pocit, když klesala ke dnu a viděla jen paprsky, jak se lámou o vodu. Vypadalo to tak krásně. Skoro by se přestala bát.  Jenomže její strach zmizel až po tom, co se její drobné plíce zaplnily ledovou vodou. Ta bolest byla nesnesitelná. Ještě teď se ráno budí s tím hrozným tlakem na hrudi, lapajíc po dechu. Rána jsou jediné chvíle, kdy má opravdový strach.
“Můžu pro vás udělat něco jiného, lady Ramono?” zašeptá nakonec když se vrátí zpátky do reality a prohlédne si ji. Během celé téhle dlouhé chvíle skoro nezmění výraz. Jen na chvíli, když přemýšlí o své příhodě, se jí jakoby zastřou oči. Vypadá, jakoby se ztratila někde v mlze. A na malý moment přestanou neovladatelně těkat.
avatar
Larissa Waters

Poèet pøíspìvkù : 2
Join date : 24. 08. 18

Zobrazit informace o autorovi

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro lady Ramona Bolton za Sat Sep 01, 2018 3:03 pm

“Ako sa opováži klamať nám?! Tá smradľavá fena! Musíme ju naučiť čo je úcta voči svojej lady! Nemôžeme dovoliť, aby sa nejaká soplaňa od hnoja dovolila voči nám takéto správanie!” Osopil sa ženský, jedovatý hlas. Mala ho syčavý, ako taký had, ktorého príliš dlho dráždili palicou a teraz sa chystá zaútočiť. Hlas, ktorý existoval vo svete, do ktorého nik nezvaný nemôže. Vo svete, ktorý patrí každému a predsa nikomu. Vnútorný svet, odohrávajúci sa iba v hlave danej osoby. Boli to démoni, ktoré žijú v každej bytosti. Či už nevinnej alebo pošpinenej, no sú tam. Číhajú, riadia, ovládajú alebo len v tichosti čakajú na svoju príležitosť. Nikto im načúval, iný s nimi bojoval. Niekto prehral, iný zvíťazil. A boli tu aj taký, ktorý stáli nad priepasťou a pod nohami cítili krehký most.
Nespúšťala z nej svoj pohľad. Prebodávala ju, skúmala, akoby ani nežmurkala. Poznala ten pohľad, poznala ten spôsob akým sa Larissa teraz riadila. Vedela až príliš dobre, pamätala si až príliš mnoho. A predsa svojej lady vedome klame. Niečo také nemôže Ramona dopustiť. Kam by preda došla, keby jej každý bez mihnutia oka, s ľahkým svedomím klamal? Niečo také si voči nej dovoľuje iba Ramsay. A občas ani ten nie. Jeden pred druhým nemávajú príliš veľa tajomstiev, veď aj keby mali, tajomstvo by bolo rýchlo odhalené.
- Vieš akým spôsobom trestám ľudí, ktorý klamú moja drahá? - položila jej otázku po ťaživom tichu, ktoré náročky nechala medzi ne vstúpiť. Povytiahlia jemne jeden kútik svojich krásnych pier. Na tvári sa jej usadil zákerný úsmev. Kto by nevedel ako Ramona trestá klamárov? Vyreže im jazyk a pribije na dvere ich obydlia, aby si pamätali, aby každý poznal jeho hriech. Vzala si do rúk pohár s vínom, odpila z neho decentne. Bolo ľahké, sladké. Príjemné. Skutočné pohladenie ženskej duše.
- Tvoj príbeh som počula mnohokrát, to je pravda. Avšak každý, kto ho vyrozprával, vyrozprával iným spôsobom. Jeden pridal čosi naviac, iný čosi ubral… Jazyky ľudí ten pravdivý príbeh pokrivili a pravdu zahalili svojimi predstavami. Mám radšej, ak číru pravdu počujem priamo od zdroja. Od osoby, ktorá to skutočne prežila. Tak že moja drahá, radím ti, aby si sa na tú udalosť rozpamätala čo najrýchlejšie - v hlase nemala ani náznak hnevu. Takmer vždy bola tak pokojná ako jej otec lord Bolton. Takmer nikdy nedávala najavo svoje pocity, ale ľudia i tak mohli vycítiť z jej pohľadu tú krutosť, začuť v jej hlase ten chlad.
- Tak že…? - dala jej druhú šancu opraviť svoju chybu. Sama netuší, prečo je voči nej tak veľkorysá. Možno preto, lebo Larissa skrýva niečo, čo ona chce? Po čom tak veľmi túži? Och áno. Iste že áno. Inak by jej nebola naliala víno, nepozvala by ju k svoju pracovnému stolu. Nevenovala by jej svoj drahocenný čas a pozornosť. Len dúfa, že sa to dievča čo najrýchlejšie spamätá. Že nájde v sebe úctu voči svojej pani, ktorá ju živý a nechce od nej nič iné len oddanosť a poslušnosť. Ale ak bude treba, ukáže ten smradľavej fenke, kde je jej miesto na tomto hrade. A kto vie… Možno si po dlhom čase znova zaloví v lesoch so svojim milovaným bratom.
avatar
lady Ramona Bolton

Poèet pøíspìvkù : 4
Join date : 19. 08. 18

Zobrazit informace o autorovi

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro Larissa Waters za Sun Sep 16, 2018 7:26 pm

Sklouzne očima po její tváři na její krk a zase zpátky. Těžko říct proč. Prostě měla tu možnost. Tak proč se nepokochat hezkou křivkou a pohledem na dokonalou krční tepnu. Naskočí ji husí kůže z Ramoniných slov a jenom zavrtí hlavou, aby to zahnala a pousměje se. Ani ten zákeřný úsměv se jí nelíbí. Ona samozřejmě ví, jak Ramona trestá lháře. A představa toho, že by tak mohla skončit se jí ani trochu nelíbí.  Takže jí nakonec bude muset vyhovět. Pousměje se a stáhne si rukávy svých šatů do dlaní, aby je mohla sevřít a začít je nervózně mnout.

"Nevím, co chcete slyšet, moje paní... Když jsem byla malá, otec pracoval v lese. Kácel tam dřevo pro dvůr, aby všichni byli v teple"
zašeptá "Chodívala jsem s ním, protože nikdo tady neměl čas hlídat malou holku. Hrávala jsem si tam v mechu. Ale jednou jsem se příliš nudila. Měla jsem jednu z těch příšerných nálad, které dětí občas mají." pokrčí rameny a pokračuje tedy ve vyprávění. Došla k jezeru. Jakoby ji tam něco volalo.  Hrála si na molu. Tančila tam a představovala si, že tančí přímo po vodní hladině. Jenomže když se pak chtěla zatočit, smekla se jí noha z okraje. A ona tam spadla. "Byla to ledová voda. Aspoň z toho, co říkali. Ani nevím jak dlouho jsem tam byla. Vím, že jsem nemohla dýchat. A pamatuju si bolest, když se mi plíce plnily vodou.. pak jsem se nějak dostala ven.." broukne "pamatuju si  jak tam všichni stáli.. na břehu.. a několik ženských se bálo ke mně přijít" zasměje se tiše. "co víc chcete slyšet má lady?.. víc toho není..spadla jsem do ledové vody..a zázrakem jsem přežila" pokrčí rameny. Jakoby to  skutečně nic nebylo. Jakoby se takové zázraky stávaly každý den.

Během toho, co vypráví, výraz skoro nemění. Jen její oči  chvílemi těkají o něco rychleji. Je to až děsivé, jak  během chvilky těkají jako o závod a pak zase pomalu, jakoby se uplně zastavil čas. Celou dobu v prstech točí pohárem vína, který ji nalila. Ale nepije ho. Jakoby se bála, že je to past. I přestože sama pije to stejné víno.
avatar
Larissa Waters

Poèet pøíspìvkù : 2
Join date : 24. 08. 18

Zobrazit informace o autorovi

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro lady Ramona Bolton za Mon Oct 01, 2018 9:12 am

- To je… všetko? - prelomila otázkou to ticho, ktoré sa vkradlo do pracovne a začalo rozširovať ako tichý mor. Skrz otvorené okno síce doliehali zvuky panského života, ba dokonca aj oheň si veselo praskal v krbe požierajúc polienka, ale to ticho bolo husté, ťaživé. Až nepríjemné pre človeka, ktorý sa doň ponára len pár krát v živote. Pre lady to však bol istým spôsobom domovom. Dával jej možnosť sledovať, počúvať, vnímať. “Iste že to nie je všetko. Chce si to tajomstvo nechať pre seba! Chce byť krásna, mladá! Naveky! Smeje sa ti do tváre. Snáď to nevidíš?!” Osopil sa hlas v hlave, ktorý bol ako temný tieň v zákutí už tak dosť temnej mysle. Ako démon, ktorý prichádza a odchádza. Našepkáva krutým ľuďom kruté činy. “Stiahni ju z kože a potom ti to tajomstvo odhalí. Spomeň si na slová svojho otca.” Ozval sa ďalší, tentokrát medovým hlasom milenca, ktorý ju začal láskať po celom tele. Ostala však pokojná. Sledovala mladú slúžku, ktorá konečne rozviazala svoj jazyk a stačilo k tomu iba pripomenúť, ako končia zradcovia, klamári.
Dômyselným spôsobom vzala medzi prsty brko. Stiahla k sebe čistý list pergamenu. Niečo si zapísala. Pár krátkych slov, ktoré neskladali ani vetu. Larissa z tých slov nemohla zazrieť ani jedno. Lady mala drobné, krásne písmo a vždy si dávala pozor, aby do jej obsahu nik nedokázal bez jej dovolenia nazrieť. Na druhej strane veľmi dúfala, že dievčina je natoľko vzdelaná, alebo skôr oboznámená s pravidlami hradu, že nezačne zvedavo naťahovať svoju hlavu. Lady Bolton si len zaznamenala slúžkyne slová. Samozrejme len tie podstatné. Keď s tým skončila, vložila brko späť do kalmáru s atramentom a uprela na ňu svoj šedý, chladný pohľad. V tej chvíli možno ten úbohej dievčine pripomenula ľadovú vodu, do ktorej ako dieťa padla.
- Zaujíma ma, či si videla niečo v tom čase, keď si bola mŕtva. Niektorý ľudia by prisahali, že videli biele svetlo, iný pociťovali horúčavu a stav úzkosti. Sú aj taký, ktorý vraj zazreli svojich predkov, ako stoja pred tvárou našich bohov. Je to zaujímavé, nemyslíš? Škoda že je tak málo ľudí, ktorý môžu hovoriť o tom, ako im bohovia dovolili nazrieť za oponu tajomna. Nazrieť do sveta mŕtvych. Pamätáš si niečo z toho z toho času, keď sa ti plnili pľúca vodou a strácala si sa z tohto sveta? - nemieni ju len tak pustiť. Nemieni sa uspokojiť len krátkym príbehom o tom, ako spadla do vody a zrazu z nej bola vonka. Nie. Chce to všetko vedieť. Do podrobna. Možno jej to pomôže vo svojich výskumoch ktoré robí. Onedlho príde ten čas, keď napíše list Mortusovi. Jedinej osobne na celej zemi, ktorá ho so svojimi praktikami fascinuje a majú sa jeden od druhého čo učiť. Ramonu ani tak nefascinuje samotná smrť. Skôr tá tenká hranica medzi životom a smrťou. Hranica ľudskej výdrže. Tá tenká, tenulinká čiara, keď je ešte človek nažive, ale už vlastne nie je.
- Mňa sa báť nemusíš. Si dobrá slúžka Larissa. S tvojimi službami som spokojná. Nikdy som neobdržala sťažnosť na tvoju osobu a to je dobre. Mám rada ľudí, ktorý sa snažia a vedia kde je ich miesto - pousmiala sa na ňu jemne. Možno jej tým chcela vliať odvahu do srdca, aby nebola tak nervózna, aby sa plne otvorila. Vie, strach dokáže rýchlo rozviazať jazyk, ale dôvera to dokáže ešte rýchlejšie. Nie že by sa Ramona snažila o to, aby jej niekto dôveroval, a ani sa ona nemieni snažiť dôverovať iným. Skrátka len… chce získať informácie. Po dobrom, alebo po zlom. Žiadna iná cesta nejestvuje.
avatar
lady Ramona Bolton

Poèet pøíspìvkù : 4
Join date : 19. 08. 18

Zobrazit informace o autorovi

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro Admin za Tue Oct 23, 2018 9:27 pm


Mistr Hrůzova s těžkým srdcem opustil své komnaty. V ruce držel dopis od nového lorda Starka, jež byl zaslán pro lady Ramonu. Tedy, spíše byl napsán mistrem Luwinem, jelikož jak se doslechl, byl mladý vlk v Řekotočí a hrdě bránil území rodiny své matky. Kdyby Lannisterové nestáli ve výhodnějším postavení a nedělili je Věže Freyů, Tullyové se Starky by ty proradné lvi rozprášili. Věřil v to. Doufal v to. Též jako doufal, že se dožije padesátého roku svého jména. 
Tiše polkl, když se dostavil k místu, kde se měla lady nalézat. Zaklepal na dveře a vešel. Hruď měl staženou, jakoby ho obepínal korzet. 
"Má lady, před chvilkou přiletěl dopis ze Zimohradu. Je od Robba Starka," rozechvělou rukou jí podal kus zapečetěného papíru. Ruku rychle stáhl, jakmile se Ramoniny prsty dotkly dopisu. V tom v němž stálo:

Vážená lady Ramono,

nalézáme se v těžkých časech a přestože je tato informace nebezpečná na to, aby se předávala po havraních křídlech, je nutné, abych tímto dopisem požádal o pomoc. Můj bratr, Brandon Stark se ztratil. Již po něm bylo vyhlášeno pátrání, přesto bych Vás chtěl požádat, zda byste nevyslala několik svých mužů, aby ohlédli vaše území, zda se nenalézá poblíž.

Jsem vděčen za každou vaši snahu,

Robb Stark, lord Zimohradu a strážce Severu
avatar
Admin
Admin

Poèet pøíspìvkù : 153
Join date : 07. 07. 18

Zobrazit informace o autorovi http://gameofthrones-rpg.forumotion.eu

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro lady Ramona Bolton za Thu Oct 25, 2018 11:37 am

Sledovala Larissu, ktorá sa akosi nemala k tomu, aby prehovorila. Aby zachádzala do hlbších detailov svojej skúsenosti so smrťou. Ramona tej dievčine svojim spôsobom závidela, ale i nie. Muselo byť vzrušujúce vidieť onen svet, alebo aspoň tú cestu, po ktorej musí prejsť každá duša. Nebesia či peklo… Možno nič také ani nejestvuje. Možno je to iba výplod cirkvi, ľudí ktorý sa boja nepoznaného. Nepoznané však musí byť spoznané. Prebádané skrz na skrz, i keď ide o miesto, z ktorého sa ľudia tak často nevracajú. A teraz tu má pred sebou jednu osobu, ktorá by jej mohla porozprávať všetko. Úplne všetko. Čo videla, čo cítila, čo počula. Ramona priam dychtila po jej slovách, i keď to nedala na sebe spoznať. Bola dobrou žiačkou svojho otca. I ten mal snáď len jednu tvár, ktorú ukazoval svetu. Neutrálny výraz so šedými, chladnými očami, z ktorých sa nedalo mnoho vyčítať. Ľudia ho tak nedokázali odhadnúť. Múdre. Veľmi múdre. Snažila sa tú tvár nosiť, ukazovať ju svetu, i keď možno pod nej boli schované rôzne pocity. Ešte nebola tak dokonalá ako tá otcova. Nevadí. Je mladá. Ešte sa má od sveta a otca čo učiť.
Z rozhovoru, alebo skôr z toho ticha, ktoré sa nasťahovalo do pracovne ju vytrhlo klopanie. Pozdvihla zvedavo hlavu. “Kto to môže byť v tak zlom čase?” Položila si v duchu otázku. Nemala chuť čokoľvek riešiť. Chcela sa venovať slúžke a svojim poznatkom, svojim objavom. Len dúfa, že na hrad neprišiel nejaký blázon, ktorý by ju žiadal o pomoc. Alebo je to majster a priniesol nejaké správy? Skončila vojna? Umrel jej otec? Nebodaj brat? Nie. Také šťastie jej bohovia nedoprajú.
- Ďalej - zvolala pokojným hlasom, pri čom svoje šedé oči upierala na dvere. Majster. Mohla si myslieť. Prichádza zrejme so správou, ktorá sa lady nebude páčiť. Alebo áno? Pohľadom prešla na Larissu. Bola obyčajnou slúžkou a preto jej neprislúcha počúvať, o čom sa bude s majstrom rozprávať. Nech bude témou ich rozhovoru čokoľvek, nepotrebuje tam mať uši či oči navyše.
- Môžeš ísť - prepustila dievčinu. Má pocit, že tej slúžke padne ťažký kameň zo srdca alebo ju opustí tá nervozita, ktorá sa jej zmocňovala. Počkala kým opustila miestnosť a zatvorila za sebou dvere. Až potom, jedine potom, keď si už bola istá, že ich nebude nik počúvať za dverami, prevzala od majstra správu.
- Od lorda Starka - opravila ho okamžite. Ramona si nesmierne potrpela na správnom pužívaní titulov, aj keď ona samotná robila chybu v tom, že sa nechala volať lady Bolton, aj keď jej otec stále žil. Lenže ona si to právo ohradila tým, že otec nie je ženatý a zatiaľ je na hrade jedinou ženou - Boltonkou. “Vážená lady Ramona…” Začala čítať a pri tom oslovený si dovolila menší, spokojný úsmev, i keď jej tam chýbalo priezvisko. Nevadí. Vojna je nevyspytateľná a možno skôr ako očakáva bude Ramona Bolton, lady Hrôzova. Správa nebola dlhá, napriek tomu si ju čítala pomerne dlho. Vychutnávala si každé jedno slovo, v srdci pocítila zvláštny pocit radosti. S tou správou bola spokojná. Priam ju tešila. Očami hltala písmenká, v mysli si už ostnovala plán.
Správu podržala nad plamienkom horiacej sviečky aby ju zničila. Nemôžu po nej ostať žiadne stopy Predsa len je to nebezpečná informácia a ona nebude riskovať, že by sa dostala do nesprávnych rúk. Nie že by v jej rukách boli tieto veci dvakrát v bezpečí. Sledovala ako pergamen horí, ako sa jeho okraje krútia a menia na bledo-sivý popoľ. Priam sa v tom čine vyžívala, pri čom majstra stále neprepustila. Nemohol odísť. Musel tam stáť, čakať, dívať sa ak chcel, alebo svoje myšlienky nechať pre seba. Keď mladej lady ostal už len maličký kúsok medzi prstami, ten kúsok nechala padnúť na železnú tácku pod sviečkou, do ktorej kvapká horúci vosk. Konček, na ktorom nič neostalo. Žiadne slovo, žiadne písmenko, žiadna správa. Bude pochovaný vo vosku.
- Zavolajte mojich najlepších lovcov a stopárov - prikázala mu pokojným hlasom. “Je čas na lov vlka.”
avatar
lady Ramona Bolton

Poèet pøíspìvkù : 4
Join date : 19. 08. 18

Zobrazit informace o autorovi

Návrat nahoru Goto down

Re: Hrůzov (sídlo Boltonů)

Příspěvek pro Sponsored content


Sponsored content


Návrat nahoru Goto down

Návrat nahoru


 
Povolení tohoto fóra:
Nemůžete odpovídat na témata v tomto fóru